Modrá, nie zelená planéta

Autor: Lukáš Krivošík <(at)>, Téma: Uvahy, Vydáno dne: 08. 07. 2007

Václav Klaus Český prezident Václav Klaus napísal útlu knižku, v ktorej sa venuje hystérii okolo globálneho otepľovania. Súčasné snahy (nad)štátnou reguláciou upravovať podnebie považuje za nový útok na slobodu, v duchu "poručíme větru dešti". Klaus proti tzv. zástupným ideológiám, ktoré v očiach novej ľavice nahradili zdiskreditovaný marxizmus, bojuje už dlho. Či už išlo o ním nastolený problém "humanrightizmu", kedy sa stále nové ľudské pseudopráva zneužívajú na obmedzovanie slobody, kritiku nekritických priaznivcov európskej integrácie alebo súčasný humbug okolo globálneho otepľovania.

Environmentalizmus – ideológia a nie veda

Jeho nová kniha Modrá, nikoli zelená planeta je provokujúca a dobre vyargumentovaná. Hneď v úvode Klaus ozrejmuje, prečo sa ako ekonóm púšťa na tenký ľad prírodných vied. Píše, že zreteľne rozlišuje medzi ekológiou ako legitímnou vedou o životnom prostredí a ideológiou environmentalizmu, ktorá politizuje ochranu prírody a vyžíva sa v šírení katastrofických scenárov. Ako hayekovský klasický liberál tu vidí opäť spor medzi spontánnym samoorganizovaným trhovým poriadkom, ktorý vzniká zo slobodných interakcií miliónov jednotlivcov a pokusom o centrálne plánovanie prírody.

Klaus pripomína, že zmena je snáď najtypickejšou vlastnosťou klímy. Stav a tvar pevniny, štruktúra živočíšnych a rastlinných druhov, vývoj teploty ovzdušia – to všetko podlieha permanentným zmenám. Je veľmi arogantné povedať, že dnešný stav je jediný optimálny a ľudstvo má podstúpiť akúkoľvek obeť, len aby ho uchovalo. Koniec koncov, po väčšinu dejín bola Zem oveľa teplejšia, než dnes.

Ideológia environmentalizmu je nebezpečná kvôli svojej anticivilizačnosti. V človeku vidí akéhosi škodcu, ktorý len zneužíva planétu Zem. Klaus cituje niekoľko výrokov samozvaných záchrancov klímy, ktorí by chceli napríklad cielene znižovať (rozumej vyvražďovať) počet obyvateľov vyspelých krajín alebo zatrhnúť chudobnejším štátom rozvoj.

Pritom environmentalisti nechránia žiadnu pôvodnú prírodu, ale kultúrnu krajinu, ktorá napríklad v Európe už bola dôsledne človekom pozmenená. Proti Ehrlichovi Klaus stavia Juliana Simona a upozorňuje, že napríklad prírodné zdroje neubúdajú, ale paradoxne pribúdajú. Je to preto, lebo žiadny zdroj neexistuje oddelene od ľudskej tvorivosti a práve tá premieňa na prvý pohľad nepoužiteľné veci (akou je koniec koncov aj ropa) na palivá alebo suroviny.

Klaus vysvetľuje, ako pôsobením slobodnej tvorby cien ani nemôže dôjsť k niečomu takému, ako je úplné vyčerpanie zdrojov. Tieto názory podporuje celým radom štatistických údajov o vývoji cien najdôležitejších surovín. Autor tiež považuje za chybu mnohých katastrofických predpovedí, že domýšľajú pôsobenie niektorých dnešných trendov bez toho, aby zvážili, že v horizonte desaťročí a storočí môžeme mať k dispozícií úplne iné technológie. Ako by dnes vyzneli klimatické predpovede napríklad z roku 1900, ktoré by vychádzali z rozšírenia konských povozov, ale nezohľadnili by nástup automobilov?

"Human Action" a nie "Human Design"

Klausov záver je jasný: ekonomické bohatstvo a s ním prichádzajúce šetrnejšie technológie ekologické problémy nespôsobujú, ale naopak riešia. Poukázaním na diskontované časové preferencie a kuznetsovovu krivku vcelku dôveryhodne vyvracia tzv. Sternovu správu. Veľmi zaujímavé sú úvahy o tzv. alternatívnych zdrojoch, ako sú veterné a slnečné elektrárne. Environmentalisti berú v úvahu len dostupnosť a "lacnosť" slnečného žiarenia alebo vetra, no neberú už v úvahu vzácnosť pôdy, ktorej obrovský rozsah by musel byť osadený kolektormi alebo vrtuľami, aby takéto získavanie energie malo zmysel.

Straty a zisky zvýšenia teplôt sú spojené nádoby a nevyznievajú jednostranne negatívne. Často sa napríklad argumentuje, že v roku 2050 bude v Británii o 2000 obetí horúčav viac. Súčasne sa však odhaduje, že počet zamrznutých klesne o 20 000. V rokoch 1979-2002 zomrelo v USA 8 589 ľudí kvôli horúčavám, ale až 16 313 ľudí kvôli mrazom.

Klaus upozorňuje na nezrovnalosti v rôznych klimatických predpovediach a napriek všetkému aj na neexistenciu skutočného vedeckého konsenzu medzi odborníkmi. Niektorí hovoria o teplotných výkyvoch v dôsledku zmien zemskej osi voči slnku, ďalší tvrdia, že extrémy, aké zažívame v posledných týždňoch aj na Slovensku, sú v rámci 1500-ročného klimatického cyklu bežné. Keby sme žili tisíc rokov, zažili by sme úkazy ako je rozkvitnutie Grónska a jeho opätovné pokrytie ľadom, zasnežené letá alebo tropické zimy, nástup a ústup alpských ľadovcov a to všetko v strednej Európe. Navyše, klimatické výkyvy, výška morskej hladiny a zmeny ľadovcov nejavia žiadnu koreláciu s vývojom industrializácie alebo znečistenia.

Treba si položiť niekoľko otázok. Do akej miery sa skutočne otepľuje? Do akej miery je prípadné oteplenie vyvolané človekom a do akej miery exogénnymi činiteľmi ako je napríklad slnko? Takisto sa treba spýtať, aký je pomer nákladov a výnosov z oteplenia? Aký je ich vzťah k nákladom prípadného prispôsobenia sa? Či sa s otepľovaním vôbec niečo dá spraviť a či by sme vôbec niečo mali robiť?

Odpovede na tieto otázky nevyznievajú jednoznačne a nezhodnú sa na nich ani odborníci. Stačí spomenúť Heidelberský apel (1992), Lipskú deklaráciu (1996) alebo Oregonskú petíciu (1998) renomovaných vedcov, ktorí nesúhlasia s medializovanými katastrofickými scenármi. Majú byť teda nespoľahlivé predikcie podkladom pre ďalekosiahle politické a ekonomické reštrikcie? Český prezident si to nemyslí a veľmi dobre objasňuje prečo.

www.aktuality.sk

Převzato s laskavým svolením autora