Beriete si dobrovoľne...?

Autor: BSM <(at)>, Téma: Uvahy, Vydáno dne: 04. 06. 2009

Muppets Romanticko-historické filmové opusy, pri ktorých sa obrazovka mení v roh hojnosti, vytriasajúci na hlavy ľudského plemena krúpobitie hrdinov bez bázne a hany, sú významnou studnicou poznania. Jedným z takto získaných poznatkov môže byť napríklad potvrdenie viery v moc peňazí, ktoré donútia predsedu Zväzu francúzskych homosexuálov, Jeana Maraisa blahej pamäti, neustále aplikovať zásady umelého dýchania (vštepené mu snáď v okupovanom Paríži na školeniach civilnej obrany inštruktormi Wermachtu) na príslušníčkach ľahostajného mu pohlavia; item prikladať na hebké líčko spanilej devy svoje líčko, ešte hebkejšie. Alebo môžete sledovať ako sa šmatlavý alchymista-slobodomurár gráfula de Peirac, alias Rescator, dušuje na lodi svojmu vrchnému nabíjačovi nekonečne strielajúcich bambitiek, že raz príde ten deň a ľud pretrhne okovy kráľovskej tyranie. Línia: alchýmia-tolerancia-voľná myšlienka-banditizmus-revolúcia, dáva možnosť aj žene z ľudu, pri sledovaní dobrodružstiev aristokratickej šlampy, nositeľky mena votknutého do názvu tasomnicovo sa vlečúcej série, postihnúť isté súvislosti. Pravda, takmer vždy nevyužitú.

Ale to všetko sú len drobnosti. Univerzálne posolstvo týchto škripcov obrazotvornosti spočíva v odhalení archetypu konania ľudského druhu zvaného: lump obecný, inak tiež homo nequam universalis. Nech je tento typ prezentovaný v akomkoľvek kontexte náboženskom, politickom, kultúrnom, stavovskom a sociálnom, vždy neomylne rozpoznáme, že sa jedná o lumpa. S takouto výbavou v podvedomí, sa potom človek dopúšťa asociácií; častokrát veľmi nezodpovedných. Uveďme si napríklad postup bežného romanticko-historického lumpa pri nehanebnej snahe zmocniť sa perutnej rúčky spanilomyselnej devy. Devu zavrie niekam, tam ju drží, nepustí a stále sa jej pýta: stanete sa mojou? Spanilomyselná odpoveď je vždy: "Radšej zomriem." Nato lump vetí: "Dobre počkáme, zajtra prídem zas." (Môže nasledovať pestrá škála hulvátskych premenných ako: veď ti zmäkneš, krasotinka; ja vás skrotím hrdopýška; doplazíte sa ku mne po kolenách etc., etc.) A zloduch chodí s pravidelnosťou poštára a otravuje a otravuje, cnosť je však skalopevná, ale on sa nevzdáva, veď vie s iným lumpom, Mickom Jaeggerom, že "time is on my side". Mohol by sa devuchy zmocniť násilím, ale keď on by vyzeral tak rád legálne a humánne; a hlavne: chce aby ho milovala. Netuší, že po hradnom múre už alpinuje stará buzna Marais, by ho napichol na šparátko, ktoré si vyzdvihol v rekvizitárni, veriac naivne a pevne, že takto vyzerali zbrane 17. storočia.

Aplikujme! Kde sme už toto videli, čo nám to pripomína? Zvuk a vid rachotiacej mašinky masovej demokracie nalieha neústupne na nás, v heideggerovsko-blábolivej každodennosti nášho tu-bytia, i zisťujeme, že brunátné farbotlače romantických situačných zaváranín, počínajú sa pozvolna prelínať so šeďou postindustriálneho vrkotu. Z hmly sa vysúvajú kontúry nových lumpov gigantických tvarov a údov, pánov nad kontinentami.

Aj dnes, keď čítame v dennej tlači potešujúcu správu, že referendum v Kalifornii psychicky stýralo sodomitov a zakázalo im ich "sobáše", jedným dychom zaduje na nás pokračovanie správy a to nám na vedomosť dáva, že sa pripravuje nové referendum, v láskavej obave, či si to občania náhodou už nerozmysleli. A ak nie, no tak : "Dobre počkáme, zajtra prídem zas." (Veď ty zmäkneš krasotinka). Alebo:

Írska krasavica, ryšaňa, pehaňa, červená mrkvaňa, sa šklbe z reťaze, pýchou dme sa jej lepá hruď a referendum akosi nevychádza. Nevadí. Prídu ďalšie referendá, nekonečná rada referiend s rovnakou otázkou: "Vezmete si ma?" Až do úplneho a dokonalého zhlúpnutia. Hlasovanie neberie konca, peniaze tečú potokmi, masový človek dostáva hodiny demokratického telocviku, je vytrénovaný, stáva sa preborníkom zaťahovania závesov na volebných klozetoch a bádateľom škár volebných urien.

Lump vie, že by sa mohol zmocniť násilím, ale to on nechce, pretože mu nejde o telo.

Lump však už zároveň začína tušiť, že čas prestáva pomaly, ale isto, byť na jeho strane; nervozita narastá. Každé "nie" je prijímané so stále väčšou zúrivosťou. Kampane z Bilderbergu, zamerané na zdiskreditovanie ničiteľov svetlých zajtrajškov sa otvorene pretriasajú v médiach; vec doteraz nevídaná. Inštitút referenda, symbol demokracie, sa ukazuje vo svojej pravej podstate: ako nástroj lumpa, vytláčajúceho z tuby rukojemníkovho mozgu kladnú odpoveď, mazadlo pre demokratickú mašinku. Opýtaný je vopred informovaný aká správna odpoveď sa od neho očakáva a je mu tiež naznačené, že bude tak dlho držaný v cele neistoty a politicko-ekonomického tlaku, kým nepovie svoje dobrovoľné "áno". V súvislosti s tým je napr. snaha britských konzervatívcov o referendum, ohľadom Lisabonskej zmluvy, smiešnou hračkou, ktorá sa bude opakovať dovtedy kým nezaznie správna odpoveď.

Nepremárnime túto príležitosť, ktorá sa stelie, pred našimi očami vo svojej kompostovej nahote. Ešte môžeme pozorovať dobu pri práci. Stehy ešte nie sú došité, škáry upchaté, drapéria nového rubáša nekryje Mariannu vo frygickej čiapke natoľko, že by sme nespoznali luzné telo pouličnej pracovníčky. Načo slúži referendum alebo akékoľvek hlasovacie preteky v tzv. pluralitnej aréne? V prvom rade si musíme uvedomiť, že už ten, komu sú neustále predkladané podnety k rozhodnutiu, pričom on sám nie je nikdy predkladateľom, je trpným činiteľom na javisku veškerenstva, čo kontrastuje s demokratickou dogmou o slobode. Čo naviac ak je mu vopred povedané aké rozhodnutie je správne? Nič proti rozkazovaniu a donucovaniu; to podozrivé nie je. Logicky sa však natíska otázka: prečo sa upúšťa od rozkazu, keď sa chce dosiahnuť efekt rozkazu a moc má prostriedky k vynúteniu poslušnosti? V čom je moc súčasnosti iná ako moc minulosti, že si dáva šnuptichel pred nos, keď sa chce vysmrkať? Keď niekto rozkazuje, tak káže inému telu ako sa má pohybovať, aby slúžilo pánovi. Myseľ, ak je toho schopná, má sa pričiniť k čo najefektívnejšej forme služby. Pán dôb minulých pracuje so skutočnosťou, podriaďuje sa jej a rezignuje na ňu. Chce napr. aby telo X prešlo z bodu A do bodu B a vykonalo prácu Z. Fyzický úkon je triviálny a prevediteľný; je prirodzený. Nahrádza pánovu fyzickú námahu, nič viac. Neočakáva od služobníka nič čo by nerobil pán, keby sa mu neťažilo to konať. V Ráde prirodzených vecí nedochádza k nijakému posunu. Je zbytočné strácať čas dotazovaním sa služobníka čo si myslí, keď vieme, že myslí tak isto ako jeho pán. Ak by sa ich pozície vymenili konali by rovnako. Bývalý sluha by rozkazoval tak isto (len možno trochu surovejšie) ako predtým jeho pán. Čo však robiť vtedy ak ste pánom a chcete aby váš sluha plnil úlohy, ktoré mu jeho prirodzenosť bráni vykonávať? Rozkazy, ktoré mu dáte narazia nie na lenivosť, ale na prirodzenosť. Musíte ho prevychovať tak, aby sa zbavil svojej prirodzenosti a to čo považoval za normálne uznal za nenormálne. Ak je pán nenormálny (a to dnes skutočne je) tak potom jedinou cestou na splnenie rozkazu je postupná prevýchova sluhu.

Tá sa deje formou neustáleho dotazovania, s vopred zakódovanou správnou odpoveďou, ktorú rozoznáme ľahko, ako v prípade referiend o sodomitských ohavnostiach, podľa toho, že je neprirodzená. Máme sa vzdať vecí prirodzených akými sú rodina, vlasť, národ. Máme sa stať novými ľuďmi, aby sme mohli plniť nové druhy rozkazov.

Sluha cíti, že je nútený, uchováva si však ešte dobrý pocit a hlavne dobrý apetít. Je dobre kŕmený a ani zábava v cele nie je najhoršia. Podobne ako krasavica v luxusnom vezení vie, že rozkazovať mu nebudú, lebo sa čaká na jeho súhlas, čiže na jeho premenu. Ako to často hovorí lump v románe: „Veď ty zmúdrieš, holubička.“ Múdrosť zvrhlíka je cnosti zhovadilosťou, ale dokedy, to je otázne. Vidíme svet postupne „múdrieť“ a odhadzovať balast „zdravého rozumu“, destilovaného tisícročiami.

Ale zároveň sa prirodzenosť v človeku cuká, nechce sa jej zasadnúť na trón s trusom zvrhlosti, zabaleným v hodvábe. Úplna premena sa nie a nie dostaviť k plnej spokojnosti nových pánov (za ktorými nám v ústrety máva jeden velmi starý pán, pamätajúci, na ceste k hlbinám, už nejakú tú polo-večnosť). Nervozita narastá...

Keď sa vyžerie trpezlivosť nových vládcov do dna, tak nevestu privedú, už spracovanú, v závoji zakrývajúcom modriny od zhrdeného milca, k oltáru (alebo k niečomu podobnému), kde sa jej zdvorilo opýtajú poslednú referendovú otázku: " Beriete si dobrovoľne...?" Kocúr vylezie z úkrytu a hra s myšou sa začne.

Převzato z webu Sacrum Imperium