Dnešní datum: 16. 06. 2019  Hlavní stránka :: Seznam rubrik :: Download :: Odkazy  


Právě vyšlo
NM50

Kontakty
Národní myšlenka

Sobotecká 7
100 00 Praha 10

e-mail: redakce@narmyslenka.cz

Cesta k článku:
Zahraničí >> Antifašista roka sériovým vrahom

Zahraničí

* Antifašista roka sériovým vrahom

Vydáno dne 10. 07. 2007

Simon Mol Simon Mol je asi najznámejším politickým utečencom na sever od Vysokých Tatier. Podľa svojho vlastného životopisu sa narodil v roku 1973 v Kamerune, kde pracoval ako žurnalista, až kým za svoje články odhaľujúce vládnu korupciu nebol prenasledovaný a zatknutý. O azyl sa pokúšal vo viacerých afrických krajinách, ale vždy narážal na predsudky. Tak v júni 1999 zakotvil v Poľsku. Požiadal o politický azyl, ktorý mu udelili v septembri 2000.



V marci tohto roku však denník Rzeczpospolita uverejnil článok, podľa ktorého si Simon Mol svoje pôsobenie v Afrike vymyslel. V Kamerune vraj nikdy nepísal o vládnej korupcii, akurát pracoval v rafinérii a neskôr v Ghane uverejňoval články o futbale. Nikdy tam však nebol zatknutý.

Napriek tomu si Simon Mol vybudoval v Poľsku slušné živobytie. Pôsobil tam ako publicista, spisovateľ a politický aktivista bojujúci proti rasizmu a xenofóbii. Založil dokonca malé divadlo. V roku 2003 si za svoju činnosť vyslúžil prestížny titul Antifašista roka. Zaujímavý zvrat nastal v roku 2006. Vtedy ho polícia obvinila z úmyselného šírenia vírusu HIV. Nakazený vraj bol už pri svojom príchode do krajiny v roku 1999, no poľské právo sa ukázalo ako neschopné s tým čokoľvek urobiť. Tento mesiac bola zverejnená informácia, že Simon Mol nakazil vírusom HIV štrnásť poľských dievčat. Ďalšie čakajú na výsledky testovania. Počet jeho obetí by mohol v konečnom dôsledku dosahovať číslo 100!

Africký antifašista však obvinenia odmieta, poľskú políciu už stihol obviniť z rasistického sprisahania proti svojej osobe a dlho dokonca popieral, že bol nakazený. Celé obvinenie proti nemu vraj bolo vykonštruované len preto, lebo mu domáci závideli úspech u poľských dievčat.

Dcéry smrti

Veľavravný je pohľad na mladé ženy, ktoré s ním mali pohlavný styk. Jedna z nakazených, študentka literatúry Monika O., pre denník Gazeta Wyborcza povedala: „Bola som fascinovaná ľudskoprávnym aktivistom bojujúcim proti rasovým predsudkom. Čoskoro sme sa začali stretávať a spávať spolu. Nevedela som si predstaviť, že by ma mohol nakaziť vírusom HIV, alebo dokonca predo mnou zatajiť, že je nakazený. Tiež som sa domnievala, že upodozrievať ho z možnej nákazy by bolo znakom predpojatosti. Takže sme sa milovali bez ochrany.“

22-ročná Beáta zase hovorí: „Bol mojím prvým. Myslím, že som na ňom akosi visela. Prečo? Neviem. Možno som ním bola fascinovaná. Možno preto, že vedel toľko o Afrike a mňa ten kontinent zaujímal. Najmä náboženstvo a rôzne kulty. On mi o tom všetkom rozprával, a tak sme sa stretávali.“

23-ročná Marta stretla Simona Mola, keď raz posedávala s priateľmi vo varšavskom starom meste: „Videla som ho prichádzať. Bolo v tom akési kúzlo. Naše oči sa stretli a cítila som, že niečo medzi nami je. Bola tam iskra. Som hlboko veriaca osoba, o ktorej ľudia často vravia, že nemá žiadny vzťah k realite. Vtedy som ho asi naozaj nemala. Všetko som brala idealisticky a chýbal mi odstup. Pred Simonom som nikoho nemala.“

No a napokon ešte 24-ročná Monika: „Zaujímalo ma jeho divadlo a v konečnom dôsledku aj Simonova osobnosť. Stretli sme sa, boli na pive. O pár dní neskôr sme sa stretli na jeho obľúbenom mieste. Vtedy som prežívala ťažkú krízu. Môj vzťah s priateľom, s ktorým som chodila celý rok, sa rozpadol. Simon ma v tej chvíli zasiahol.“

Všetky tieto mladé ženy boli Simonom Molom de facto odsúdené na smrť. Mol totiž šíril mimoriadne agresívnu, africkú formu nebezpečného vírusu a neprestal s tým, ani keď ho niektoré bývalé partnerky upozornili, že sú nakazené. O chorobe mala tušiť aj širšia skupina ľavicových aktivistov, vec však tajili, aby sa nezdiskreditovali v očiach verejnosti. Zapáleného čierneho antifašistu v jeho radovánkach zastavila napokon až poľská polícia. Nie je vylúčené, že Mol celú záležitosť bral ako istý druh rasovej pomsty alebo si v duchu tradičných afrických rituálov myslel, že sa môže vyliečiť, ak chorobu podá ďalej. Za to všetko mu však hrozí len približne desaťročný trest odňatia slobody.

Chvála predsudku

Prípad Simona Mola však nie je jediným podobným. Prisťahovalci z Afriky a Blízkeho východu sa takýchto činov dopúšťajú aj vo Švédsku, Veľkej Británii alebo v Kanade. Dnes žijeme v spoločnosti, ktorá vyhlásila vojnu predsudkom. Doslova sa hovorí, že ten a ten „trpí predsudkami“. Lenže tie poľské dievčatá paradoxne trpia preto, lebo im zdravé predsudky chýbali.

Pred dvesto rokmi jeden z duchovných otcov konzervativizmu, Edmund Burke, chválil predsudok ako niečo, čo by sme si mali uchovávať. Konzervatívec by nemal byť otrokom predsudku, ale mal by mu pozorne načúvať. Keď sa stretneme s niečím novým, s čím ešte nemáme skúsenosť, tak predsudok je akoby rada od tých, čo sa už s daným fenoménom stretli.

Ako píše Russell Kirk v knihe Konzervatívne zmýšľanie: „Predsudok neznamená bigotnosť ani poverčivosť, aj keď do nich niekedy môže zdegenerovať. Predsudok je predbežným úsudkom, odpoveďou, ktorú poskytuje človeku intuícia a po predkoch zdedená názorová zhoda v okamihu, keď sa nám nedostáva času ani znalostí na to, aby sme dospeli k rozhodnutiu na základe čistého rozumu.“

Boj proti predsudkom sa spustil pre individualizmus. Ľudia mali byť súdení za svoje činy nie na základe povrchných kritérií ako národnosť alebo farba pleti. S tým sa dá, samozrejme, súhlasiť. Ani nám ako Slovákom nie je po vôli, keď sa na Západe na nás pozerajú cez prsty. Ale človek nie je len vykorenenou individualitou. Každý z nás je zároveň poznačený kultúrou, z ktorej vzišiel a prostredím, ktoré nás formovalo. A čo sa týka práve tohto prípadu, väčšia náruživosť černochov, ich vzťah k ženám všeobecne, kombinovaný s rozšírením vírusu HIV v Afrike sú známe veci.

Optimálny prístup by mohol možno vychádzať z niečoho ako „prezumpcia predsudku“. To znamená: pri kontakte s inakosťou vychádzať z predsudkov, až pokiaľ ich dotyčný nevyvráti alebo nepotvrdí svojimi individuálnymi prejavmi. Takéto ponímanie zároveň umožňuje evolučné prispôsobovanie predsudkov meniacej sa situácii. Ak napríklad začneme narážať na samých usilovných atómových fyzikov rómskej národnosti, čo excelujú na burze, vždy radi pomôžu a nikdy nekradnú, tak je namieste domnievať sa, že sa medzi Rómami udiala kultúrna revolúcia, a preto treba opatrnosť voči nim prehodnotiť. Rovnako by sme mali mať do istej miery pochopenie, ak sme sami predmetom predsudkov iných. Napr. v susednom Rakúsku nás vnímajú najmä ako zlodejov áut. Tak sa skúsme zamyslieť, prečo sa na nás tak pozerajú a pri kontakte s Rakúšanmi pôsobme svojím správaním proti týmto predsudkom.

Šikana politickou korektnosťou

Kauza Simona Mola veľmi výrečne vypovedá o praktikách rôznych ľavicových zlepšovateľov zemegule, bojovníkov proti rasizmu, fašizmu, za multi-kulti a podobne. Jeho osemročné pôsobenie u našich severných susedov zhrnul pre poľské noviny Rzeczpospolita jeden riaditeľ organizácie na pomoc utečencom: „Simon Mol vždy všetkých obviňoval z rasizmu. Ak ste neurobili, čo žiadal, tak zvykol jačať, že je to preto, lebo je čierny. Nikdy nepočúval žiadne argumenty. Proste vždy len odchádzal, zabuchnúc za sebou dvere. Každý vedel, že svoje obvinenia môže urobiť verejne a každý sa ho preto bál – doslova nás terorizoval politickou korektnosťou.“

[Akt. známka: 1,73 / Počet hlasů: 66] 1 2 3 4 5
Celý článek | Autor: Lukáš Krivošík | Infomail | Tiskni

Web site powered by phpRS

Tento web site byl vytvořen prostřednictvím phpRS - redakčního systému napsaného v PHP jazyce.
Na této stránce použité názvy programových produktů, firem apod. mohou být ochrannými známkami
nebo registrovanými ochrannými známkami příslušných vlastníků.