Dnešní datum: 20. 06. 2019  Hlavní stránka :: Seznam rubrik :: Download :: Odkazy  


Právě vyšlo
NM50

Kontakty
Národní myšlenka

Sobotecká 7
100 00 Praha 10

e-mail: redakce@narmyslenka.cz

Cesta k článku:
Uvahy >> Bol Bismarck konzervatívcom?

Uvahy

* Bol Bismarck konzervatívcom?

Vydáno dne 22. 12. 2008

Otto von Bismarck „Kto má penziu pre svoju starobu je ďaleko spokojnejší a ľahšie spracovateľný ako ten, ktorý tento výhľad nemá. Badáte ten rozdiel medzi súkromným služobníkom a služobníkom dvora? Ten posledný si nechá páčiť ďaleko viac... pretože očakáva penziu“
Otto von Bismarck

Bol Otto von Bismarck konzervatívcom? Zaujímavá otázka vzhľadom k tomu, že tu často kritizujeme tzv. „sociálnych“ alebo „ľavicových liberálov“. Existuje aj niečo ako „ľavicoví konzervatívci“? Aký je vzťah konzervatívcov k štátu? Je pravda, že mnohé z postojov najmä západoeurópskych „konzervatívcov“ sa za legitímne konzervatívne považovať nedajú. A nie je to len o ekonomike.

Konzervatívci a štát

Jednou z konzervatívnych pozícií je aj uznávanie národného štátu ako prirodzeného priestoru pre rozvoj národa. Dokonca aj pre fungujúcu demokraciu je najlepším priestorom pre fungovanie „štát vystavaný okolo národa“ (pretože o čisto národných štátoch nemôžeme hovoriť), a to preto, lebo na rozdiel od rôznych nadnárodných zlepencov tu existuje jedna verejná mienka a isté spoločné vnímanie dejín. Akási zdieľaná pamäťová stopa.

Ale konzervatívci zároveň chápu, že národná príslušnosť je len jednou z celého radu prirodzených identít každého z nás. Od individuálnej, rodinnej, stavovskej, náboženskej, regionálnej identity, atď. Dalo by sa dokonca hovoriť o hierarchii identít.

Čo je nutné zdôrazniť, pozitívny vzťah konzervatívcov k národnému štátu nevypovedá nič o rozsahu jeho kompetencií alebo rozsahu zásahov do oblasti pôsobnosti iných prirodzených komunít a zdrojov autority. Minimálny štát, ktorý sa sústreďuje na svoje základné úlohy (obrana, vynútiteľnosť práva a ochrana a bezproblémový prevod súkromného vlastníctva) môže fungovať lepšie a poskytovať aj viac príležitostí pre hrdosť ako rozšafný, nenažratý welfare state.

Machiavelli, Richelieu, Bismarck

Nicola di Machiavelliho, kardinála Richelieua i Otta von Bismarcka môžeme do určitej miery považovať za konzervatívcov, ktorým ležal veľmi na srdci „raison d'état“, štátny záujem a pokojný vývoj svojich národov. No dá sa povedať, že všetci traja nadraďovali štátny záujem dokonca aj nad morálku a prirodzený zákon. Že takáto politika je napríklad žriedlom cynických postojov v politike, aké deštruujú už od Mečiarových čias aj politickú kultúru na Slovensku, snáď netreba ani zdôrazňovať.

Aké nebezpečné je povyšovať raison d'état nad všetko ostatné, vidíme aj na príklade francúzskej a ruskej politiky. Štát je tu oslavovaný ako najvyššie dobro, v mene ktorého sa nehľadí ani na vlastných ľudí. Francúzsky štát nepokryte stavia na zvrátenej tradícií revolúcie luzy, ktorú vystriedal uzurpátor a tyran, čo Európe nepriniesol nič len slzy a skazu. To isté vidíme aj na východe, kde sa Vladimír Putin snaží vybudovať identitu súčasného Ruska na nostalgii a hrdosti na Sovietsky zväz. Vosková figurína toho syfilitika z mauzólea na Červenom námestí nezmizne. Je totiž súčasťou identity ruského štátu. Ako môže dopadnúť snaha postaviť identitu demokratického ruského štátu na vyzdvihovaní tradície ríše zla?

Toto sa už len ťažko dá označiť ako konzervativizmus, aj keď u niektorých slovenských konzervatívcov (najmä u Jána Čarnogurského) sa zdá, že tento vývoj vítajú. Samozrejme, Machiavelli, Richelieu a Bismarck boli veľkí politickí realisti a skúsení harcovníci. Mnohé ich výroky obsahujú hlbokú pravdu o štátnickom umení a každý, kto sa zaoberá politikou, diplomaciou alebo dejinami, sem tam siahne po ich citátoch alebo skúsenosti. Je to tak v poriadku, len je dôležité (najmä ako konzervatívec) si byť vedomý, kam až môže vyzdvihovanie záujmov štátu nad všetko ostatné viesť. Dejiny 20. storočia sú totiž práve príkladom toho, ako boli milióny jednotlivcov rozmieľané medzi mlynskými kameňmi štátnych záujmov.

Deviácia nemeckého konzervativizmu

Otto von Bismarck predstavuje deviáciu nemeckého a v širšom zmysle slova aj západoeurópskeho konzervativizmu, pod vplyvom etatizmu. V Bismarckovom správaní nachádzame len jednu jedinú konštantu. A tou je oportunizmus. Vždy, keď to bolo v jeho záujme, zrádzal presvedčenie, ku ktorému sa predtým verbálne prihlásil. Prvý nemecký kancelár zradil všetky zásady konzervatívneho myslenia, aj keď sám seba za konzervatívca vyhlasoval.

Anexiou Hannoverska a Hesenska a s tým spojeného zvrhnutia dedičných panovníckych rodov, porušil Bismarck dynastický princíp, aj keď vo svojich prejavoch tvrdil, že ho pokladá za svätý.

Rozpustením Nemeckého spolku, pokračovateľa Svätej ríše rímskej nemeckého národa v roku 1866, zničil starobylú tradíciu organicky sa vyvíjajúceho konfederatívneho nemeckého štátu. Namiesto toho Bismarck „železom a krvou“ vytvoril Nemeckú ríšu, ktorá bola plne pod kontrolou protestantského a militaristického Pruska. To samozrejme viedlo ku konfliktu s katolíckou cirkvou, poslednou baštou slobody v Nemecku, ktorú Bismarck ešte nemal pod kontrolou. „Kulturkampf“ proti katolíkom a ich politickej strane „Zentrum“ v rokoch 1870 až 1878, bol motivovaný strachom, že by títo „ríšski nepriatelia“ (ako ich sám nazval) mohli byť lojálnejší k pápežovi ako k nemeckému štátu.

Ekonomické opatrenia „železného kancelára“ sú už len čerešničkou na torte. Všetky tri vojny: proti Dánsku (1864), Rakúsku (1866) a Francúzsku (1870) využil Bismarck na posilnenie vlastnej moci a expanziu štátneho byrokratického aparátu.

Ďalší konzervatívny princíp, ktorý Bismarck narušil, bola rodina. Dnes je viac ako zreteľné, že priebežný dôchodkový systém prispel k radikálnej zmene rodinného správania sa a korene súčasného demografického prepadu sú vystopovateľné až k jeho sociálnemu zákonodarstvu v 80. rokoch 19. storočia. To po Nemecku prevzali mnohé ďalšie európske krajiny.

Často sa pritom argumentuje, že Bismarck chcel týmito opatreniami oslabiť ľavicu a vziať jej vietor z plachiet. Toto sa mu dosiahnuť nepodarilo, k nijakému oslabeniu SPD nedošlo. Pritom keď zavádzal nemocenské poistenie, boli už dve tretiny Nemcov poistené na súkromnej báze. Jeho cieľom bolo celkom nepokryte urobiť svoj národ závislým na štáte, a tým ho lepšie ovládať. Samozrejme, prechod na štátne nemocenské poistenie bol nútený a tak Bismarck svojím systémom zničil sociálnu sieť súkromných charitatívnych aktivít, ktorá je pre konzervatívcov taktiež dôležitá.

Bismarckovo neblahé dedičstvo

Otto von Bismarck vytvoril z Nemecka monštrum, ktoré sa po jeho odvolaní stalo hračkou cisára Wilhelma II. a jeho neschopných kancelárov. Jediné, čo sa s trochou fantázie dá „železnému kancelárovi“ pripočítať k dobru je, že sa po zjednotení Nemecka usiloval o geopolitickú stabilitu Európy. No prušiacke Nemecko, ktoré vytvoril, bolo mohutným a zlovestným štátnym strojom, pištoľou, ktorou posledný nemecký Kaiser ľahkovážne vystrelil na Európu a s definitívnou platnosťou tak zničil pokojný starý svet.

Konzervativizmus získal v Nemecku silno ľavicový a etatistický nádych, ktorým zapácha dodnes. Nikde nemá sociálny štát a privilegované postavenie odborov takú dlhú tradíciu ako práve v tejto krajine. Nikde nedošlo k takej erózii konzervatívnych princípov tak ako tu. Je naivné očakávať od nemeckých pravicových politikov nejaké prevratné zmeny aj po prípadných víťazných voľbách. Pokiaľ je verejná mienka výrazne socialistická, demokraticky volení politici veľmi nemajú čím pohnúť.

Dedičstvo, ktoré Bismarck zanechal svetu nemožno považovať za konzervatívne. Lebo práve v tomto dedičstve sa skrývajú korene totalitných hnutí 20. storočia. A v jeho sociálnom zákonodarstve možno aj korene súmraku Západu v 21. storočí.

Převzato z webu Pravé spektrum


[Akt. známka: 3,00 / Počet hlasů: 2] 1 2 3 4 5
Celý článek | Autor: Lukáš Krivošík | Infomail | Tiskni

Web site powered by phpRS

Tento web site byl vytvořen prostřednictvím phpRS - redakčního systému napsaného v PHP jazyce.
Na této stránce použité názvy programových produktů, firem apod. mohou být ochrannými známkami
nebo registrovanými ochrannými známkami příslušných vlastníků.