Dnešní datum: 15. 10. 2019  Hlavní stránka :: Seznam rubrik :: Download :: Odkazy  


Právě vyšlo
NM50

Kontakty
Národní myšlenka

Sobotecká 7
100 00 Praha 10

e-mail: redakce@narmyslenka.cz

Cesta k článku:
Uvahy >> Liberálna tolerancia

Uvahy

* Liberálna tolerancia

Vydáno dne 01. 11. 2006

stampliberals Súčasný liberalizmus stavia rozmanitosť a toleranciu nado všetko – ibaže to, čo nazýva týmito menami je niečo celkom iného, ako to, čo tieto slová vždy znamenali. Jeho rozmanitosť dnes poškodzuje a diskriminuje obyčajných ľudí, jeho tolerancia potrebuje zvláštny newspeak, kvóty a povinný tréning v správnych názoroch. Súčasné liberálne totemy a tabu neponechávajú ľudom možnosť robiť to, čo sami chcú. Zákazy, malé aj veľké, sa násobia. Zvonku tieto pravidlá vyzerajú dosť svojvoľne: zbožnosť je zakázaná, poučenie o používaní kondómov sa stalo povinnosťou, fajčenie a nosenie kožuchov je ohavnosť, potraty a homosexualita základné práva.

Mnoho z týchto zvláštností je možné vysvetliť poukazom na to, čo dnešní liberáli chápu pod pojmom tolerancia. „Tolerancia“ je tradične chápaná procesne, vo význame umožniť ľuďom robiť to, čo sami chcú. Dnešní liberáli ju však chápu hmotne, ako požiadavku na rovnakú úctu. Tieto významy sú pritom diametrálne odlišné. V oblasti politiky si tradičná tolerancia nárokuje na určitú formu laissez – faire, zatiaľ čo nová tolerancia volá po úradnej kontrole všetkých oblastí spoločenského života. Vláda, ktorá si nové ponímanie tolerancie osvojí, musí byť zároveň nutne intolerantná, pretože jej úlohou sa stáva kontrola postojov ľudí k sebe navzájom. A to nie je možné dosiahnuť inými, než represívnymi, resp. despotickými prostriedkami.

Rozdiel medzi starým a novým ponímaním tolerancie môžeme lepšie pochopiť, ak si porovnáme liberálny štát, vyznávajúci pôvodný význam tohto slova, so štátom, uprednostňujúcim význam nový. V prvom prípade je liberálny štát tolerantný najviac, ako je to len možné, ale na druhej strane neberie ohľad na nič. Môžete robiť čokoľvek, pokiaľ neprekročíte vopred známe a jasné pravidlá. Taký štát nerozlišuje medzi tolerantným a netolerantným životom – rozlišovať začne až vtedy, keď netolerancia nadobudne podobu fyzického násilia, či porušenia vlastníckych práv. Taký štát je však v skutočnosti plný intolerancie. Neberie napríklad ohľady na slabých, pretože nemá žiadny sociálny systém, a tento charakteristický znak sa pravdepodobne odzrkadlí v bezohľadných spoločenských pomeroch.

Naopak, multikulturálny sociálny štát, presadzovaný dnešnými liberálmi, hlása sociálnu toleranciu v zmysle rovnakej úcty ku každému. Z tohto dôvodu musí byť netolerantný voči celej rade názorov a postojov, ktoré však a priori ostatným nijako neubližujú. Napríklad zákony proti diskriminácii netolerujú spôsoby života, označované ako „rasistické“, „sexistické“, „protihomosexuálne“ a pod. Nútia ľudí, aby sa stýkali s inými aj proti svojej vôli a odopierajú im právo, aby si sami zvolili s kým chcú pracovať a žiť. Vzhľadom na to, že sexuálne rozdiely a náboženská a etnická lojalita sú prítomné v každej spoločnosti, multikultúrálny sociálny štát je v skutočnosti netolerantný v každej konkrétnej oblasti spoločenského života, a v mene tolerancie sa snaží všetkých prerobiť násilím. Moderná tolerancia teda znamená, že nikto, až na pár ideológov, nemôže žiť podľa svojich predstáv.

Podľa ideálu by „nová tolerancia“ mala všetky ľudské postoje považovať za rovnako dobré. To ale nie je možné, pretože niektoré postoje sú podľa nich netolerantné, ba priam agresívne. Za rovnocenné je preto možné považovať iba tie postoje, ktoré sú zlučiteľné navzájom. Pokiaľ si dva postoje navzájom odporujú, napríklad dobrovoľná separácia etnika a všeobecná jednota, moderný liberálny štát si z nich musí vybrať jeden na úkor druhého. A keďže súčasný liberalizmus odmieta pôvodný liberálny štandard, rešpektujúci všetko, čo neprekročí hranicu násilia a úcty k majetku, postoje, ktoré štát uzná za tolerantné nie sú tie, ktoré najmenej zasahujú do života ľudí. Z tohto pohľadu by totiž etnickí separatisti museli byť uprednostnení, čo sa iste nedeje.

Liberálne kritérium vypadá asi tak, že určitý spôsob života je tolerantný iba vtedy, pokiaľ považuje všetkých ľudí za rovnako dobrých a všetko, čo má človek rád, za pre neho dobré. Z tohto pohľadu sú rovnako hodnotné aj všetky spôsoby života, keďže všetci ľudia sú si rovní, a teda aj ich potreby a túžby si musia byť rovné. Označiť jeden životný štýl a za lepší by proste znamenalo označiť ľudí, takto žijúcich za lepších, než sú ostatní. Takéto tvrdenie je automaticky považované za netolerantné. Ukazuje sa, že byť tolerantný znamená vyznávať veľmi špecifickú a podivnú morálnu teóriu, podľa ktorej je každý človek objektívne rovnako dobrý, a všetko ostatné je vecou subjektívneho posudzovania. Zástancovia morálnych teórií, uznávajúcich objektívne hodnoty, napríklad prívrženci tradičných náboženstiev, sú podľa uvedenej definície „netolerantní“.

Ale pokiaľ liberalizmus toleruje iba jednu - navyše veľmi pochybnú - morálnu teóriu, čím sa vlastne líši od teokratických systémov, ktoré on sám označuje za netolerantné? Byť cvičený v sofizmoch všeobecnej znášanlivosti sa nezdá byť viac tolerantné, ako drilovanie náboženských dogiem. Miera netolerantnosti súčasných politických systémov zväčša nie je závislá od náboženstva, ale od cieľov liberálov, oddanosti túžbe dosiahnuť ich, a od sily a rozmanitosti prekážok, ktoré im stoja v ceste. Títo ľudia majú zväčša jasno v tom, čo chcú dosiahnuť, svojim ideálom sú hlboko oddaní a plne si uvedomujú silu prirodzených inštinktov, zvykov a inštitúcií, ktoré im v tom bránia. Prečo by sme od nich mali očakávať viac tolerancie? Zbor právnikov na občianske právo bude mať sotva viac zhovievavosti, než zbor teológov. Skôr jej bude mať menej, vzhľadom na to, že jeho členovia kladú väčší dôraz na schopnosti tých, ktorí práve vládnu, meniť svet.

Nová tolerancia stále viac devastuje tú starú. Moderný liberálny štát už nie definovaný ničím, iba tým, že sa nesmie odkloniť od liberalizmu, to ale neznamená nič iného, než že je ovládaný istou politickou elitou. Rešpekt k názorom ľudí prestal byť dôležitým princípom. Takýto výsledok je paradoxný: liberalizmus začínal snahou zamedziť prenášaniu morálnych otázok do politiky a tiež túžbou obmedziť moc a urobiť ju zodpovednou ľuďom. Skončil ako systém, ktorý sa o také veci vôbec nezaujíma.

Převzato z časopisu Don Quijotte

[Akt. známka: 2,00 / Počet hlasů: 1] 1 2 3 4 5
Celý článek | Autor: James Kalb | Infomail | Tiskni

Web site powered by phpRS

Tento web site byl vytvořen prostřednictvím phpRS - redakčního systému napsaného v PHP jazyce.
Na této stránce použité názvy programových produktů, firem apod. mohou být ochrannými známkami
nebo registrovanými ochrannými známkami příslušných vlastníků.